7 situácií, kedy mi ľudia dali pocítiť, že som ako mama zlyhala
Ľudia majú občas pocit, že môžu vlastniť naše životy. Tým, že sa s nimi trochu poznáme, považujú sa za súčasť nás. S tým zrejme zároveň prichádza aj pocit, že sa môžu do všetkého starať bez toho, aby ste sa na ich názor pýtali.„Nieee, také meno mu nedávajte, to ho ako budeme volať?“ ozýva sa rodinná rada, keď oznámite, aké krásne meno ste vybrali pre váš poklad.
Alebo teda takto. Nech dá ruku hore tá z vás, ktorá sa ako mama niekedy cítila pod paľbou kritiky inej mamy, svokry, babky, švagrinej, priateľky....doplňte si samé. Áno, už počas nášho tehotenstva majú tieto osoby pocit, že sa môžu starať do všetkého. Od výberu výbavičky až po výber mena.
TVOJE DIEŤA NIE JE DOSŤ DOBRÉ!
No a potom, keď už sa dieťa narodí, prichádza záplava „dobre mienených“ rád. Tie nie sú na škodu, pokiaľ sa ich dožadujete. Čo ale v prípade, že rady prejdú do nekonštruktívnej a nezmyselnej kritiky vás či nebodaj dieťatka?
Len pre ilustráciu. Moja svokra sa ma všemožne snažila presvedčiť, že dieťa má zležanú hlavičku, pretože mu ju nepolohujem. Podotýkam, že moje dieťa sa nevydržalo nehýbať ani keď spalo a väčšinu času sa nosilo na rukách, takže neviem, kedy by si ju asi tak zležalo. Ale samozrejme, ako čerstvá mama, ktorá o deťoch toho veľa nevedela, som sa na zležanú hlávku spýtala lekárky na poradni.
Tá na mňa pozrela. S pohľadom, ktorý jasne hovoril: Ach jáj, ďalšia premotivovaná matka.„Mamička, nemali by ste čítať toľko internetových diskusií.“ A bolo po probléme.
ČO AK NAOZAJ ROBÍM VŠETKO ZLE?
A tak sa stávalo, že takmer každý deň niekto prišiel s nejakou príšerne hlúpou poznámkou, ktorá vo mne stále viac a viac vyvolávala pocit, že nie som schopná postarať sa o svoje dieťa. Ja viem, nie vždy to tí ľudia myslia zle, ale možno by stačilo, ak by sa zamysleli skôr, ako niečo vypustia z úst.
A tak som sa teda rozhodla spísať životné situácie, pri ktorých vo mne neustále nepríjemne poznámky okolia, vyvolávali pocit, že nie som dobrá mama, že moje dieťa nie je dosť dobré, dosť šikovné, dosť normálne...A že som ako mama zrejme zlyhala.
1. DOJČENIE
Keď nedojčíš, je zle. Ale keď dojčíš, tak je ešte horšie. Moje dieťa bolo letné bábo, to znamená, že potrebovalo piť o niečo viac. Nikdy som sa pri dojčení neobmedzovala, veď prečo aj. Skúste to ale vysvetliť okoliu, prečo to dieťa tak veľa je? Isto máš málo mlieka, to mu nestačí, daj mu čajík, veď je smädné, nemôže byť na tebe prisaté celý deň a podobne. Vtedy som to naozaj riešila a tieto poznámky vo mne vyvolávali pocit neistoty. Čo ak majú pravu? Dnes, s odstupom času viem, že som robila to najlepšie pre svoje bábätko a som rada, že som sa nenechala zmiasť nezmyselnými radami okolia. Keď vidím, koľko žien vzdá dojčenie práve kvôli tomu, že im babka či mama nahovorili, že majú málo mlieka, je mi z toho smutno.
2. SEDENIE
Akonáhle vaše dieťa dovŕši šiesty mesiac a nesedí, rozlúčte sa s príjemnými chvíľami. Teda aspoň ja som sa na čas rozlúčila. Okolie sa mi snažilo nahovoriť, že v polroku dieťa musí sedieť a keď nesedí, nie je to normálne. Ja vieeeem, lekári hovoria, že to nie je pravda, ale už som mala chrobáka v hlave. Čo keď majú pravdu? Čo keď som ho mala naučiť sedieť už v štyroch mesiacoch? Som zlá mama? Nikto nevidel, aké je dieťa inak pohybovo zdatné. Nesedelo, tak bolo zle. A zrazu, jedného dňa, keď nemalo ani sedem mesiacov, si dieťa sadlo a o pár dní na to, sa samé postavilo. Myslíte si, že si niekto všimol, aký obrovský pokrok dieťa urobilo zo dňa na deň a samé? Ale dobre, aspoň bude od hejtovania nachvíľu pokoj. Jedine žeby....
3. JEDENIE
My sme vám od 4. mesiacov dávali na noc krupicovú kašu, aby ste pekne prespali celú noc. Moje dieťa krupicovú kašu vôbec nemá rado a celú noc prespalo prvvýkrát asi v roku, a aj to iba náhodou. A možno som spala celú noc iba ja a dieťa bolo hore. Neviem. Ale v podstate od prvého príkrmu počúvam, ako nesprávne stravujem svoje dieťa, pretože mu ho poriadne neosolím, neokorením, nedochutím a neviem čo všetko. Navyše ho týram, pretože mu nedoprajem každý deň chutné sladkosti a piť mu zväčša dávam len čistú vodu. Jednoducho, pre naše okolie som vzorom tej najhoršej matky. A ktovie, možno aj som, lebo sebe sladkosti rada doprajem.
4. SPÁNOK
Naše dieťa spí s nami v posteli. Tak, toto bol najväčší kostlivec, ktorého som v živote ukrývala vo svojej skrini. Vážne! Asi do pol roka som pred okolím túto informáciu zatajovala, pretože som presne vedela, čo by nastalo. Potom som sa na to vykašlala a priznala sa. Moja bezdetná kamarátka o chvíľu na to, obvolala naše ostatné bezdetné kamarátky, aby ich informovala, že mi regulérne z toho materstva prepína. A mne sa nechce ľuďom, ktorí moje dieťa nepoznajú a nežijú s nami, nič vysvetľovať. Veď ako vysvetlíte niekomu, kto nemá vlastné deti, že na svete neexistuje krajší pocit, ako keď sa ku vám v noci pritúli váš poklad, o ranných prebudeniach, kedy prvé či vidíte, je tá nádherná tvárička ani nehovoriac.
5. CHÔDZA
Najväčší prehrešok, aký môže dieťa voči spoločnosti urobiť je, že sa rozhodne v roku nechodiť. Ak máte doma ešte len bábätko dohovorte mu, že ak vám nechce spôsobiť traumu a dožičiť hlúpe poznámky zo strany babičiek a iných rodinných príslušníkov, nech sa pustí ešte pred prvými narodeninami. Ak sa mu to nepodarí, budete vy ako mama lynčovaná nezmyselnými poznámkami o tom, aká ste zlá matka, pretože ste ho to nenaučili. No a čo, že sa dieťaťu nechce. To predsa nikoho nezaujíma. Janko od susedov predsa chodí už dávno!
6. REČ
Dieťa má vraj v roku vedieť hovoriť. Ja síce žiadne také nepoznám, ale vraj je to tak. Ale aby bolo jasné, teraz nehovoríme o chabom mama a tata, to je predsa ľahké. Ale! Neviem ako vaše, ale moje okolie je presvedčené, že ak dieťa v roku nehovorí súvislé vety, je tak trošku pozadu. Peťko od susedov už krásne hovorí, zatiaľ čo to vaše hatlá niečo svojim vlastným jazykom? Nuž, to vaše sa to zrejme nikdy nenaučí a hatlať bude naveky. A rozprávaš sa s ním vôbec doma?
7. PLIENKY
Ak ste frčali na bezplienkovej metóde, určite ste vedeli prečo. Ja viem, že to nebolo kvôli životnému prostrediu. Priznajte sa, že to bolo preto, aby ste sa vyhli tým príšerným otázkam ohľadom plienok a toho všetkého. Ja neviem. Je to, či má dieťa plienky alebo nie prejav inteligencie? A je normálne, že sa vás cudzí ľudia na ulici spýtajú, či má vaše dieťa EŠTE plienky? Si to predstavte v komunikácii dospelých. „Dobrý deň, ako sa máte? Ehm, a boli ste dnes už na WC?“ Alebo niečo v podobnom duchu. Moje dieťa má plienky, a to aj napriek tomu, že v jeho veku to už niektoré deti zvládajú aj bez nich. A podľa toho, ako sa javí, ich bude zrejme mať až do maturity. Nemyslím si však, že by bolo hlúpejšie či menej šikovné oproti ostatným. Zrejme len potrebuje čas....To ale nikoho nazaujíma, lebo kamarátkin Sebastianko, už plienočky dáááávno nemáááá.
ASPOŇ MY RODIČIA ICH ĽÚBME!
Zatiaľ sme do ďalšieho vývojového štádia neprišli. Moje dieťa má 1,5 roka a za svoj kratučký život bolo zneistené a zotrené nemiestnymi poznámkami toľkokrát, že to už neviem ani spočítať. Od vlastnej rodiny, od príbuzných a aj od cudzích. A iste sa to stalo aj vám.
Neviem prečo to ľudia robia a ani ako im v tom zabrániť. Jediné, čo môžeme my ako rodičia urobiť, je dať im toľko lásky, koľko sa im od ostatných bohužiaľ nedostáva.
